From f peter gojdic to bishop paul spiri (1) 165

THEOLOGOS 1/2015 | ŠTÚDIE

ví otcovia Husa v Kostnici uväznili.111 Jeho náuka bola v absolútnom protiklade k doktrínam Cirkvi, musel byť preto vyhlásený za heretika.112 Pretože nechcel odvolať svoje bludy, súd nad ním vyniesol rozsudok smrti.113
Hus bol vyzvaný, aby svoje bludy odvolal na koncile.114 Keďže to neurobil,
ako heretik bol odovzdaný svetskému súdu a ani cisárov sprievodný list
ho nezáchranil pred upálením 6. júla 1415.115 Rovnaký osud stihol aj jeho
pražského priateľa a spolupracovníka Hieronyma.116
V  posledných desaťročiach sa diskutuje o  Husovej prípadnej rehabilitácii. Jeho význam ocenil na  Druhom vatikánskom koncile kardinál
Josef Beran a pápež Ján Pavol II. pri svojej návšteve Československa roku
1990.117
Reforma Cirkvi (causa reformationis)
Koncilu zostal na prerokovanie ešte tretí, veľmi závažný bod – reforma
Cirkvi (causa reformationis) v „hlave a údoch”, čiže v Pápežskej kúrii i celej
Cirkvi. Napriek veľkým očakávaniam všeobecný koncil neurobil v tomto
smere veľké pokroky.118
Až na  39. zasadaní (9. októbra 1417) bolo vydaných 5 reformných
dekrétov, ktoré majú zväčša charakter konciliárnej teórie.119 Dekrét
„Frequens”, neskoršie potvrdený pápežom, určuje, že všeobecné synody
sa budú konať pravidelne: najbližšia o päť, druhá o sedem rokov a potom
každý desiaty rok.120
Ďalšie dekréty sa svojím obsahom usilovali predchádzať vzniku
pápežskej schizmy.121 Pápež má po svojom zvolení zložiť vierovyznanie.122
Na 40. zasadaní, ktoré sa konalo 30. októbra 1417, boli zrušené rezervácie, prokurácie a nekánonické spájanie beneficií.123Bolo obmedzené právo

HERTLING, L.: Dejiny katolíckej cirkvi. Samizdat, s. 218 – 219.
NEUNER, J.– ROOS, H.: Viera cirkvi v úradných dokumentoch jej magistéria. Trnava :
Dobrá kniha, 1995, s. 206 – 207.
113 HLAVÁČEK, I.: Ze správ a kronik doby husitské. Praha : Svoboda, 1981, s. 176 – 177.
114 KEJŘ, J.: Husův proces. Praha : Vyšehrad, 2000, s. 206.
115 KALISTA, Z.: Stručné dějiny československé. Praha : Vyšehrad, 1992, s. 125.
116 HERTLING, L.: Dejiny katolíckej cirkvi. Samizdat, s. 218 – 219.

117 ELSER, M.– EWALD, S.– MURRER, G.: Encyklopedie náboženství. s. 109.
118 FRANZEN, A.: Malé církevní dějiny. Praha, 1992, s. 173.
119 KUMOR, B.: Cirkevné dejiny – jeseň cirkevného stredoveku. Levoča : Polypress, 2002,
s. 91.
120 ŠPIRKO, J.: Cirkevné dejiny, zv. II. Turčiansky sv. Martin : Neografia, 1943, s. 31.
121 FRƯHLICH, R.: Dva tisíce let dějin církve. Praha : Vyšehrad, 1999, s. 116.
122 BAGIN, A.: Cirkevné dejiny – stredovek. Bratislava : CMBF, 1982, s. 187.
123 BÉCHEAU, F.: Histoire des Conciles. Toulouse, 1993,s. 158.
111
112

165