From f peter gojdic to bishop paul spiri (1) 167

THEOLOGOS 1/2015 | ŠTÚDIE

tvorenie jednoty Cirkvi.132 Kostnický snem zavrhol Husovo tvrdenie slovami: Každý predurčený pre zatratenie, hoci niekedy žije v milosti posväcujúcej, podľa všeobecného predpisu spravodlivosti, nemôže byť údom svätej
Cirkvi. Naopak, každý predurčený pre nebo, vždy zostáva údom Cirkvi,
hoci niekedy stratil milosť posväcujúcu, ale nestratil milosť predurčenia.133
Otázka podávania sv. prijímania laikom pod obidvoma spôsobmi
nadobudla na koncile doktrinálny charakter, lebo v Čechách sa to považovalo za  rovnocenné postavenie kňazov a  laikov v  Cirkvi.134 Táto téma
súviselas náukou o Cirkvi. V otázke kalicha, ktorú presadzoval pražský
magister Jakub z  Mišny, Jan Hus zaujal opačné stanovisko v  diele De
sanquine Christi sub specie vinia laicis sumendo, napísanom v Kostnici,
avšak neskơr začal otvorene podporovať Jakuba.135
Dekrét koncilu nepopiera, že Ježiš podával sväté prijímanie pod obidvoma spơsobmi. Snem zdơraznil definitívnu pravdu viery: pod každou
konsekrovanou podstatou je prítomný celý Kristus. Koncil chcel dosiahnuť, aby sa podávaním sv. prijímania pod spơsobom chleba predišlo mnohým herézam a bludom. Pápež Martin V. potvrdil túto prax dvomi osobnými bulami.136
Koncil sa ešte zaoberal problémom tyranstva. Mnoho času a diskusií na  koncile zabrala prípustnosť „vraždy tyrana”, keďže mala neobyčajne ostrý politický ohlas. Súvisel s ňou totiž konkrétny prípad zavraždenia orlếnskeho kniežaťa Ľudovíta, brata francúzskeho kráľa Karola
VI.(1407) burgundským kniežaťom Jánom. Túto záležitosť koncilu predložil Ján XXIII., na ktorého bola vznesená apelácia.137 Zaoberala sa tým
komisia kardinálov, ale veľký záujem prejavila aj koncilová komisia pre
otázky viery. Po neobyčajne dlhých sporoch sa 15. januára 1416 rozhodlo,
že problém treba zveriť nasledujúcemu všeobecnému koncilu.138 Avšak
táto otázka bola ohraničená iba všeobecným zákazom a nebola vydaná
žiadna koncilová norma.139
Ani ustanovenia koncilu v cirkevnej reforme nesplnili predpokladané očakávania. Aj keď sa vo všeobecnosti o reforme veľa hovorilo, nevedelo sa vlastne, kde ju začať. Všetko reformné úsilie smerovalo hlavne
NODL, M.– BUBNÍKOVÁ, M.: Středověký člověk a  jeho svět. Praha : Nakladatelství
Vyšehrad , 1999, s. 174 – 176.
133 GŁOWA, S.– BIEDA, I.: Breviarium fidei. Wýbor doktrynálnych wypowiedzi Kościoła.
Poznaň, 1988, s. 65.
134 RÁČEK, B.: Československé dějiny. Praha : L. Kuncíř, 1933, s. 189.
135 KEJŘ, J.: Husův proces. Praha : Vyšehrad, 2000, s. 168.
136 HLAVÁČEK, I.: Ze správ a kronik doby husitské. Praha : Svoboda, 1981, s. 190 – 191
137 ŠPIRKO, J.: Cirkevné dejiny, zv. II. Turčiansky sv. Martin : Neografia, 1943, s. 31.
138 RAK, P.: Historia soborów. Kraków, 1998, s. 159.
139 BAGIN, A.: Cirkevné dejiny – stredovek. Bratislava : CMBF, 1982, s. 188.

132

167